Cestovala som nie preto, že som chcela odísť, ale preto, že som sa bála zostať

Cestovala som nie preto, že som chcela odísť, ale preto, že som sa bála zostať

Mapa sveta na stene môjho bytu visela tam roky. Nie ako inšpirácia. Ako výčitka. Každé ráno som okolo nej prešla s kávou v ruke a pohľadom upreným niekam inam, pretože pozerať sa na ňu priamo znamenalo priznať si, že väčšina tých miest sú len farebné škvrny, ku ktorým som sa nikdy neodvážila priblížiť. Nebol to nedostatok peňazí, aj keď to bol pohodlný výhovor. Bol to ten zvláštny druh strachu, ktorý sa netýka konkrétneho nebezpečenstva, ale všeobecnej možnosti, že svet je väčší ako tvoja odvaha a ty to nechceš vedieť s istotou.

Prvý krát som nastúpila na loď bez veľkých očakávaní. Bez itinerára naplneného aktivitami, bez zoznamu pamiatok, ktoré musím vidieť. Nastúpila som unavená a trochu zlomená a s pocitom, že ak sa nič nezmení, tak aspoň sa zmení výhľad z okna. A to, ako sa ukázalo, stačilo.

Karibik je prvá vec, na ktorú pomyslíš, keď povieš výletná loď. A nie je to náhoda. Tá voda má farbu, ktorú mozog spracúva ako nemožnú, príliš modrú, príliš zelenú, príliš jasnú na to, aby bola skutočná, a predsa je. Belize, Barbados, Svätá Lucia, Bahamy, Mexiko, Portoriko, Panenské ostrovy. Každý ostrov je iný svet s inou vôňou, iným rytmom, inou predstavou o tom, čo je dôležité. Na niektorých miestach čas plynie inak, pomalšie, s takou neohrabanou dôstojnosťou, že sa ti zachce spomaliť aj ty, nie z únavy, ale z rešpektu. A to je pocit, ktorý v každodennom živote takmer neexistuje.

Stredozemné more je úplne iná kapitola. Grécko, Taliansko, Francúzsko, Španielsko, Turecko, Portugalsko, Gibraltar. Každý prístav je vrstvou histórie, ktorú nemôžeš prečítať za jedno poobede na brežnom výlete, ale môžeš ju aspoň ucítiť, tú zvláštnu tiaž miest, kde sa toho veľa stalo a kde kamene pamätajú veci, ktoré ľudia zabudli. V Gibraltáre si daj pozor na barbárske opice. Nie je to vtip. Sú malé, bezočivé a absolútne presvedčené, že čokoľvek, čo nesieš v rukách, je vlastne ich. Ak ťa napadnú, pusť jedlo. Chcú jedlo, nie teba. Ale moment, keď stojíš na historickom skale s opicou, ktorá sa ti snaží dostať do tašky, je ten druh absurdnej skutočnosti, na ktorú sa neskôr spomína so smiechom, i keď vtedy vôbec smiešne nebolo.

Nórsko je niečo iné. Fjordy na západnom pobreží sú krajina, ktorá nevyzerá ako krajina, vyzerá ako sen niekoho, kto mal prístup k príliš veľa vertikálnym plochám a príliš málo rovine. Plavíš sa medzi útesmi, ktoré sa dvíhajú priamo z vody stovky metrov hore, a v izolovaných komunitách hlboko v údoliach žijú ľudia, ktorých každodenný život vyzerá tak vzdialene od tvojho, že chvíľu premýšľaš, čí z vás dvoch žije správne. A nad polárnym kruhom v lete slnko nezapadá. Zostáva na oblohe ako niekto, kto zabudol odísť, a ty sedíš na palube o polnoci v plnom svetle a nevieš, či máš byť unavená alebo prebudená, takže si oboje naraz.

Panamaský prieplav je vec, ktorú nemôžeš pochopiť z fotografie. Musíš byť pri nej, na lodi, ktorá sa pomaly prechádza cez systém plavebných komôr a klesá viac ako päťdesiat stopí od Atlantiku k Tichému oceánu, zatiaľ čo si uvedomuješ, že toto bol raz ručnou prácou vybudovaný zázrak, a že ľudia, ktorí ho stavali, nemali ani zlomok technológií, ktoré považuješ za samozrejmé, a napriek tomu to dokázali. Je v tom pokora, ktorá príde ticho a zostane dlho.

Ale rieky. Rieky sú iný druh cestovania, pomalší, intímnejší, bližšie k zemi a k ľuďom, ktorí na nej žijú. Mississippi od New Orleansu smerom na sever je Amerika, ktorú nevidíš z diaľnice, tá ťažká, hudobná, zaprášená Amerika, kde história nie je v múzeách, ale priamo v tváriach a v hudbe, ktorá vychádza z okien v utorok večer bez dôvodu. Rýn, Dunaj, Seina, Labe, Rhône v Európe sú mäkšie, staršie, s vinicami a mestečkami, ktoré sa menili tak pomaly, že si takmer istá, že si ich tu videla aj v inom živote.

Niekedy si myslím, že ľudia cestujú po svete, pretože hľadajú niečo konkrétne. Miesto, zážitok, dôkaz, že inde je lepšie. Ale to nie je pravda, alebo aspoň nie celá pravda. Cestujeme, pretože pohyb nás oslobodzuje od fikcie, že svet je taký, aký ho poznáme. A každý nový prístav, každá nová rieka, každý nový ráno na inej vode nám hovorí to isté tichým a trpezlivým hlasom: svet je väčší ako tvoja úzkosť. Väčší ako tvoje plány. Väčší ako všetky dôvody, prečo si ešte nevyšla.

Mapa na mojej stene stále visí tam. Ale teraz ju vidím.