India nie je cesta. Je to horúcka, ktorá sa ti usadí pod kožou ešte skôr, než pochopíš, že už niet návratu

India nie je cesta. Je to horúcka, ktorá sa ti usadí pod kožou ešte skôr, než pochopíš, že už niet návratu

Sú krajiny, do ktorých clovek pricestuje s kufrom, itinerárom a hlúpou vierou, že sa odtial raz vráti rovnaký. A potom je tu India. Nie ako bod na mape, nie ako splnený sen z lacných katalógov, ale ako nieco omnoho nebezpecnejšie — ako stav duše, ktorý ta najprv oslní, potom rozloží a nakoniec poskladá spät tak neisto, že sa už nikdy nebudeš cítit celkom hotový. Pamätám si, ako som tam prvý raz vystúpil do vzduchu hustého ako para nad nedelným vývarom, len omnoho sladšieho, špinavšieho, posvätnejšieho. Všetko sa hýbalo, všetko horelo farbou, zvukom, modlitbou, trhom, klaksónom, dymom, potom a životom, akoby sa svet v tejto krajine nikdy nenaucil šepkat. A predsa som mal od prvej chvíle pocit, že som vstúpil niekam strašne starému do sna.

Možno práve to cloveka zlomí ako prvé. Nie krása, hoci tá je tam všade a bez hanby prehnaná. Nie chaos, hoci ten sa na teba vrhne s takou otvorenostou, že sa ti najprv bude zdat, že ti niekto obrátil vnútro lebky naruby. Ale vek tej krajiny. Jej staroba. Nie tá múzejná, uhladená, oprášená od života, ale staroba, ktorá ešte stále dýcha, potí sa, modlí, varí, kricí, kupcí, pochováva a znova oslavuje. V ulickách som mal obcas pocit, že krácam po vrstvách casu hrubých ako chlieb. Každý múr nieco pamätal. Každá tvár niesla príbeh, ktorý by sa v našich mestách dávno premenil na ticho. Tam nie. Tam sa aj legenda správa ako sused, ktorého môžeš stretnút na rohu pri caji.

A clovek, ak je aspon trochu citlivý, sa tomu zacne poddávat. Najprv opatrne. Sleduješ ruky miestnych, spôsob, akým sa dotýkajú jedla, modlitby, látky, kamena. Všímaš si trpezlivost tam, kde by si cakal len únavu. Všímaš si hrdost tam, kde by si doma videl len biedu. Ucíš sa, že pohostinnost nemusí byt uhladená, aby bola skutocná. Že blízkost medzi ludmi sa nemusí hlásit krásnymi vetami, stací, že ti niekto naleje caj tak, akoby tým na chvílu uznal tvoju existenciu. A potom sa pristihneš, že sa už nepozeráš ako návštevník. Zacneš nasávat rytmus ulíc, pach korenín, dym kadidla, kovový zvuk vecera, ked sa den láme a všetko sa na okamih zdá ešte živšie než predtým.

Sú mestá, ktoré cloveka opijú farbou. Také, co sa ráno tvária nežne a vecer odhalia svoju starú, takmer krutú krásu. Prechádzal som miestami ružovými ako zapálená koža pod posledným slnkom, modrými ako spomienka, ktorú nedokážeš dobehnút, zlatými ako prach na vieckach po dlhom dni. Boli tam mestá, ktoré pôsobili, akoby ich niekto nevystaval, ale vysníval v horúcke. Paláce, pevnosti, chrámy, mešity, schodiskové studne a mosty — všetko akoby vzniklo z túžby cloveka zanechat po sebe dôkaz, že sa kedysi nebál velkoleposti. Architektúra tam nie je len pekná. Ona ta pozoruje. Stojíš pred klenbou, stlpom, stenou vyrezanou s posadnutou presnostou a cítiš sa malý, nie ponížene, ale pravdivo. Ako ked v Tatrách v zime zdvihneš oci k štítom a na chvílu pochopíš, že svet sa bez tvojej dôležitosti zaobíde úplne bez problémov.

No ak mestá pália, krajina spaluje ešte hlbšie. Sú miesta, kde sa zem roztahuje do rovín tak nekonecných, až máš pocit, že by sa v nich dali pochovat celé roky života. Inde ta pohltí džungla, vlhká a temná, dýchajúca na krk ako zviera, ktoré sa zatial nerozhodlo, ci ta prijme alebo zožerie. A potom pobrežia, kde vietor vonia po soli, kokosoch a niecom nebezpecne bezstarostnom. Na juhu som zažil rána, ked sa more tvárilo láskavo, takmer materinsky, a vecery, v ktorých sa tá istá voda menila na cierne zrkadlo, do ktorého by clovek najradšej vhodil všetko, co už nechce niest. Sú pláže, ktoré ta rozmaznajú. A sú také, pri ktorých zistíš, že oddych a smútok môžu sediet vedla seba ako starí známi.

Neviem, ci ma viac zmenili palmy alebo hory. Možno práve ten rozpor medzi nimi. Tam dole pri mori telo konecne zmäkne, dych sa spomalí, pokožka sa naucí verit slnku a ruky prestanú byt zataté. Ale potom príde sever. A s ním iný druh pravdy. Studenší, drsnejší, cistejší. V horských oblastiach clovek zrazu necestuje za exotikou, ale proti sebe samému. Každý krok do kopca odoberá ilúzie. Výšky ta nevítajú, len preverujú. A predsa je v tom zvláštna slast — podobná tej, ked v januári vyjdeš skoro ráno do mrazu, plúca ta bolia a ty napriek tomu cítiš, že si prvý raz po dlhej dobe naozaj bdelý. Chôdza po horských chodníkoch tam nie je šport pre fotografie. Je to rozhovor s vlastnými hranicami. A tie bývajú omnoho krehkejšie, než si doma radi nahovárame.

Kto potrebuje dotyk divociny, nájde ho tiež. Nie tej vyumelkovanej, bezpecne ohradenej, na ktorú si zvyknú naše víkendové výlety, ale divociny, v ktorej stále cítit starý zákon prežitia. Národné parky, lesy, vtáky, tiene, ktoré sa pohybujú v tráve príliš ticho, a tá hlboká, takmer detská túžba zahliadnut tigra, nie preto, aby si si ho odfotil, ale aby si na sekundu uvidel koncentrovanú podobu sily, ktorú nemožno vlastnit. Ked som tam stál v džípe a pozeral do hustého porastu, cítil som sa absurdne živý. Nie preto, že by sa muselo nieco stat, ale práve preto, že sa nemuselo. Dobrodružstvo nie je vždy výbuch. Niekedy je to napätie medzi tým, co vidíš, a tým, co môže každú chvílu vyjst z tiena.

A potom jedlo. Bože, to jedlo. Keby som mal byt úprimný, niekedy som mal pocit, že celá krajina sa dá pochopit skôr jazykom než ocami. Pálivost, sladkost, kyslost, dym, maslo, koriander, kardamóm, mäso, ryža, chlieb trhaný prstami, omácky husté ako hriech a caj taký silný, až pripomínal tekutú útechu. Sú kuchyne, po ktorých sa clovek cíti iba nasýtený. Tu som sa cítil zasiahnutý. Každé jedlo bolo ako rozhovor bez zdvorilostných fráz — priame, velkorysé, niekedy drsné, ale nikdy lahostajné. A možno aj preto si tú krajinu nesiem v ústach dodnes. Nie ako chut dovolenky, ale ako pripomienku, že život môže byt intenzívny až na hranici únosnosti a predsa sa don oplatí zaborit zuby.

Boli aj chvíle ticha. A tie boli možno najnebezpecnejšie. V záhradách, pri jazerách, na terasách starých ubytovaní, kde sa ventilátor tocil lenivo nad hlavou a niekde v dialke sa ozývala modlitba alebo smiech. Práve vtedy na mna doliehalo, že nejde len o cestu. Že nejde ani o vzrušenie, ani o exotiku, ani o zoznam miest, ktoré treba odškrtnút. Išlo o nieco podstatnejšie. Tá krajina ma prinútila znovu cítit mieru vlastnej malosti, ale nie ponižujúco. Skôr oslobodzujúco. Ako ked pocas dušickového vecera stojíš na cintoríne medzi plamenmi kahancov a zrazu vieš, že všetko je krehké, docasné, a práve preto nesmierne hodné pozornosti.

Ak by som sa tam mal vrátit, nešiel by som už s túžbou vidiet co najviac. Išiel by som pomalšie, hladnejšie, zranitelnejšie. Nechal by som si viac priestoru na blúdenie, na rozhovory, na únavu, na náhle odbocky, ktoré nedávajú zmysel nikomu okrem srdca. Lebo to je možno jediný správny spôsob, ako takú krajinu stretnút — nie ako konzument, ale ako clovek, ktorý je ochotný nechat sa narušit.

India mi nedala len dobrodružstvo. To slovo je na nu primalé, príliš uhladené, príliš bezpecné. Dala mi nepokoj, úžas, vycerpanie, nehu, chaos, ticho po hluku, hlad po dalšom ráne, pocit posvätného aj pocit absolútnej bezmocnosti. Dala mi všetko naraz, bez poradia, bez vysvetlenia, bez záruky, že to unesiem s gráciou. A práve preto na nu neviem zabudnút. Nie ako na miesto. Ako na vnútornú búrku, ktorá sa raz prehnala mojím životom a nechala za sebou krajinu ovela väcšiu než mapu.